SEX PRED MANŽELSTVOM?

            Príchod na vysokú školu a atmosféra väčšieho mesta častokrát otvárajú mladému človeku nové možnosti, ako prežiť vzácne a neopakujúce sa roky svojho života. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Príchodom do Bratislavy sa mi ponúkli nové spôsoby študentského života, života na prvý pohľad veľmi lákavého a „slobodného“. A to, že som súčasne prežívala krízu viery, mi napomohlo, že som to s nadšením privítala.
            Hneď ako som sa trochu porozhliadla, padol mi do oka jeden spolužiak. Taký veľmi dobrý chlapec, ochotný pomôcť, medzi všetkými obľúbený. Ľahkovážne som si predsavzala: „Tento bude môj!“ A tak sa i stalo. Z nezáväzného frivolného vzťahu sa postupne vyvinul vzťah priateľstva a lásky a už nebolo nad čím rozmýšľať. Obaja sme sa zo vzájomnej lásky tešili a pracovali sme na tom, aby sa neustále rozvíjala.
            I napriek ochabnutému vzťahu s Bohom som od počiatku vnímala, že vzťah s týmto človekom nie je pre mňa Božou cestou. Aj moji rodičia ma upozornili: „Olinka, tento chlapec nie je pre teba. Vieš, aký je ťažký život s neveriacim partnerom...!“ Ja som len mykla plecom a pomyslela som si – „veriaci, neveriaci, hlavne, že je ku mne dobrý a že ma má rád“.
            Do jeho bytu v Petržalke som sa nasťahovala pomerne rýchlo. A keďže sme boli spolužiaci z toho istého študijného krúžku, trávili sme spolu poväčšine dvadsaťštyri hodín denne. Dokonca aj priateľov sme mali spoločných.
            Opustila som predstavy, že náš vzťah by mal byť čistý v súlade s tým, ako to odo mňa očakáva Boh. Môj priateľ mi za odmenu, že som sa vzdala svojich zásad, hovorieval: „Som rád, že ty si taká normálna veriaca. Takýchto veriacich mám rád, fanatici mi prekážajú.“ A ja som vždy pri týchto slovách povyrástla a bola som hrdá na to, ako som si aj zachovala vieru, aj sa prispôsobila štýlu života moderného mladého človeka.
            Telesný vzťah nás pútal k sebe stále viac. Vnímala som ho ako vrcholný prejav našej lásky. Tiež som múdro prišla na to, že prostredníctvom neho môže žena dosiahnuť od muža veľa. Tam, kde zlyhávala komunikácia, sex umožnil doslova preletieť ponad problémy, ktoré medzi nami prirodzene vyvstali.
            A čo sa týka mojej „zachovanej“ viery, pravda bola taká, že chodila som do kostola, ale už mi to nič nedávalo. Nedočkavo som očakávala záverečné požehnanie, aby som odtiaľ mohla čo najskôr vypadnúť. Alebo som pre zmenu do kostola vôbec nešla a čas trávila pre mňa zmysluplnejšie. Moja viera stále viac slabla. Na svoje veriace spolužiačky som hľadela zvysoka, to ony boli tie fanatičky, ktoré sme teraz už spoločne nemali radi. Spočiatku sa ma snažili pozývať medzi seba, ale keď videli, že som si zvolila inú cestu, navyše cestu, na ktorú som bola pyšná, nechali ma tak.
            Postupom času som však poznávala, že neviazaný život ma nedokázal naplniť. Problémy, ponad ktoré sme sa s priateľom povznášali, pretrvávali a spôsobovali bolestivé zranenia. A tie hranice, ktorých prekročenie mi zdanlivo dalo slobodu, v skutočnosti mi vzalo tú najväčšiu istotu, Boha.
            Boh mi v mojom živote začal chýbať. Rada by som sa k nemu vrátila prostredníctvom sviatosti zmierenia, ale vedela som, že môj priateľ nebude súhlasiť so vzťahom, z ktorého by sme odstránili telesné spolužitie. A ja som tiež nechcela zahrať divadielko: vyspovedať sa a sľúbiť pred Bohom a kňazom niečo, čoho som nebola schopná sa vzdať. Bolo mi ľúto, že som sa takto sama svojím hriechom vylúčila zo sviatostného života Cirkvi.
            Raz sa stalo, že som bola v kostole na mládežníckej svätej omši a videla som, ako mladí ľudia pristupujú k svätému prijímaniu. Vnímala som, že Eucharistiu prijali postupne úplne všetci okrem mňa. Mala som pocit, že oči všetkých hľadia na mňa a vidia môj hriech. Vtedy som si položila otázku, či naozaj nie je pre mňa cesta návratu späť.
            Rozhodla som sa pre sviatosť zmierenia a urobila som pevné predsavzatie vzdať sa spoločného telesného života s priateľom. Aj s rizikom, že náš šesť rokov trvajúci vzťah sa rozpadne, ako ma on sám vopred varoval. Nečudujem sa mu, vstupoval do vzťahu za iných podmienok. Nakoniec však moje obrátenie a aj moje nové podmienky (s nevôľou) prijal. Žiaľ, pre mňa už nebolo jednoduché zotrvávať vo vzťahu s človekom, ktorý nerozumel môjmu vzťahu s Bohom, a navyše začínal mať zo mňa strach. Nemohla som sa s ním deliť s tým, čo bolo pre mňa najvzácnejšie. Dlho mi nedokázal odpustiť a viem, že stále s trpkosťou spomína na jednu fanatičku, s ktorou by si nezačal nič, keby vedel, že sa to raz tak skončí. Dosť sme si v konečných fázach vzťahu vzájomne poubližovali, a hoci zo všetkého sa možno v živote poučiť a odniesť skúsenosť, predsa to bolelo, a nie málo. Možno aj preto ten hlas Boha, ktorý som od počiatku i napriek necitlivému svedomiu vnímala, že ten človek nie je pre mňa.
            Vo svojom okolí vnímam, že mladých veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú pre telesné spolužitie už pred manželstvom, nie je málo. Tiež možno považujú sexuálny vzťah za najvyšší prejav vzájomnej lásky. Týmto krokom sa však zákonite narušuje ich vzťah s Bohom, niekedy nepozorovane, ale isto.
            Svojím svedectvom by som chcela hlavne povzbudiť mladých ľudí v tom, aby si vo vzájomnom vzťahu zachovali svoju čistotu. Aby sa neprispôsobovali trendom moderného sveta, ale ostali verní Bohu a hraniciam, ktoré On sám stanovil. I keď to na prvý pohľad nie vždy tak vyzerá, ich úlohou nie je obmedzovať, ale chrániť.
            Dnes už žijem v manželstve s veriacim človekom. I v tomto vzťahu sme v štádiu chodenia museli prekonávať pokušenia a učiť sa sebaovládaniu, bolo to však krásne a malo to svoj význam. O tom možno nabudúce.